Robert Zelník

O vodcovstve

Zistil som, že mnohé snahy a zámery (moje alebo ľudí v mojej blízkosti) často stroskotávajú na nedostatočnej spolupráci, slabej zosúladenosti alebo chýbajúcej motivácii účastníkov. Keď si spätne vybavujem jednotlivé zámery, do ktorých som sa zapájal, a snažím sa prísť na to, čím sa líša úspešné od tých neúspešných, čoraz viac sa mi tam objavuje ako zásadný poznávací znak prítomnosť (alebo naopak neprítomnosť) skutočne odhodlaného a myšlienke oddaného vodcu.

V alternatívno-občiansko-aktivistických kruhoch je veľmi rozšírená predstava, že najlepšie je, keď žiadni vodcovia nie sú a keď sa veci dejú "samé od seba". Aj mne by sa páčilo, keby to takto fungovalo. Ak by sme všetci dokázali byť vodcami samých seba, žiadnych ďalších vodcov by sme nepotrebovali. V živej skutočnosti to však často končí tak, že ľudia tancujú a spievajú v kruhu, ale drevo nemá kto nanosiť a jedlo nemá kto pripraviť. Za odmietaním vodcovstva sa často skrýva zlá skúsenosť s nepravým, falošným vodcovstvom.

Kto sú falošní vodcovia?

Poznáme to veľmi dobre. Pred voľbami sľubujú hory-doly, potom sa cez pokrivený volebný systém prepchajú k válovu, a tam už opojení mocou a oslepení zlatom nedokážu uskutočniť nič z toho, čo sľúbili. Je jedno, či majú pravicové, ľavicové alebo stredno-cestové reči, pretože slovo, za ktorým nenasleduje skutok, nemuselo byť vyslovené. Takíto vodcovia sú nám nanič, robia iba škodu. Tento scenár sa ale asi ešte bude musieť veľakrát zopakovať, prinajmenšom dovtedy, kým sa z neho nepoučíme.

Nie sú to len politici. Šéf, ktorý sa nestará o firmu, iba čerpá zdroje a výhody; televízna hviezda, ktorá balamutí divákov v reklame na drahú zbytočnosť; finančný poradca, ktorý zaťahuje ľudí do nevýhodných peňažných záväzkov -- to všetko sú príklady všadeprítomných falošných vodcov.

Keďže falošní vodcovia sú natoľko rozšírení a skutoční vodcovia sú natoľko vzácni, že mnohí z nás s pravými vodcami nikdy neprišli do styku, už samotný pojem vodca sa nám môže automaticky spájať s predstavou skorumpovaného politika, arogantného šéfa či vodcu zločineckej skupiny.

Prečo sa veci nedejú samé od seba?

Hovorí sa, že každý z nás je vodcom, prinajmenšom vodcom seba samého. Ak by to tak bolo, bolo by to skvelé. V každom z nás je však aj kus ovečky. Niekedy je pohodlné a lákavé nechať sa viesť. A čím viac nás je v stádečku, tým ľahšie sa dá schovať a nevytŕčať. Avšak keď sa všetci iba schovávajú, viesť nemá kto. Azda aj preto sa tak často deje, že zámery a zoskupenia ponechané na samo-vývoj pozvoľna smerujú k samo-zániku.

Aký je teda pravý vodca?

Rozdiel vidím v tomto: Falošný vodca využíva, riadi a manipuluje svojich nasledovateľov, aby mu pomohli naplniť jeho osobné túžby a ambície. Pravý vodca inšpiruje, podporuje a vedie svojich nasledovateľov v tom, aby sledovali svoje vlastné ciele a aby spoločne naplnili vyšší cieľ, vznešenú ideu, niečo, čo presahuje predstavy a možnosti jednotlivca. Falošný vodca vás nakŕmi rybami či gulášom, aby si získal vašu priazeň, čo neskôr použije proti vám. Pravý vodca vám pomôže prebudiť vašu vlastnú silu, naučí vás chytať ryby a variť guláš. Falošný vodca sa bojí tých, ktorí by ho mohli prerásť. Pravý vodca podporuje svojich nasledovníkov v tom, aby ho prerástli. Najlepší vodca je taký, pri ktorom ľudia povedia: urobili sme to sami.

Buďme všetci vodcami

Je rozdiel medzi stavmi „nikto nie je vodca" a „všetci sme vodcovia". Ak je celospoločenské seba-vodcovstvo dokonalý stav, ku ktorému sa chceme priblížiť, v tom prípade sme postavení pred úlohu naučiť sa viesť najprv seba samých, potom ďalších ľudí v našom okolí, a napokon podporiť a vychovať čo najviac vodcov schopných priviesť k seba-vodcovstvu všetkých ostatných. Ak by sa toto podarilo, skorumpovaní politici, arogantní šéfovia a vodcovia zločineckých skupín by stratili živnú pôdu a zmizli by zo sveta. Veci verejné by postupne prešli do skutočnej spoločenskej správy. Hospodárske vzťahy by sa postupne premenili z globálno-virtuálnych na miestne, skutočné a bezprostredné. Už by nešlo o boj o prežitie každého proti všetkým ostatným. Už by išlo o povznesenie človeka na vyššiu úroveň bytia, o rozvinutie tvorivých schopností a spolutvorbu. Čo myslíte, stálo by to za pokus?