Klíma: nový príbeh

Charles Eisenstein je americký verejný rečník a spisovateľ. Jeho práce sa venujú témam ako dejiny ľudskej civilizácie, ekonomika, duchovnosť, ekologické hnutie, anti-konzumerizmus, vzájomná prepojenosť všetkého, vplyv mýtov a príbehov na kultúru. Prvý krát som sa s ním stretol vďaka do slovenčiny preloženej eseji Korunovácia, ktorá je podľa mňa dobrou vstupnou bránou do Eisensteinovho myšlienkového sveta.

Pomerne nedávno som dočítal knihu Klíma - nový príbeh. Zasiahla ma v mnohom. Ústredná myšlienka, ktorú som si z knihy odniesol, je, že ak chceme transformovať vzťah ľudí k Matke Zemi, je potrebné zmeniť dôvody, pre ktoré sa dnes snažíme chrániť životné prostredie a zvrátiť klimatickú zmenu. Nemali by sme to robiť (iba) z vypočítavej snahy zachrániť si holý život. Účelné a vypočítavé dôvody pre naše správanie sú práve to, čo nás priviedlo do dnešného stavu. Eisenstein vyzýva k návratu vnímania posvätnosti všetkého života a k vnímaniu Zeme ako živého organizmu. Nielen preto, lebo zlé správanie sa nám samým vypomsťuje, ale najmä preto, že Zem jednoducho stojí za to, aby sme ju chránili a milovali.

V úvode sa autor odhaľuje, čo všetko je v pozadí spôsobu myslenia, ktorý sprevádza súčasné obdobie ľudskej kultúry. Vysvetľuje, prečo nie je možné vyriešiť problémy dnešného sveta tým, že zaútočíme na predstaviteľov moci. Mocenskú štruktúru nie je možné poraziť v jej vlastnej hre. Nie je možné vyburcovať Dobrých ľudí k tomu, aby povstali a porazili Zlých ľudí.

Bojové nastavenie mysle vedie iba k prehlbovaniu krízy a po roku 1945 stráca opodstatnenie. Navyše, po dvojnásobnom použití atómovej bomby je takmer všetkým jasné, že touto cestou sa už nechceme uberať. Novým smerom v myslení je vedomie spolubytia a vzájomnej prepojenosti: čo robíme iným, robíme aj sebe.

V druhej kapitole autor upozorňuje na nebezpečenstvo takzvaného klimatického fundamentalizmu, ktorý kladie potrebu znížiť emisie skleníkových plynov na prvé miesto v prioritách celej spoločnosti a všetko ostatné považuje za druhoradé. Takýto spôsob myslenia prirovnáva k náboženskému fanatizmu, v ktorom je všetko podriadené predmetu konkrétnej viery, alebo k ekonomickému pragmatizmu, v ktorom nezáleží na ničom inom, len na peňažnom zisku. Jednostranná rétorika typu "iba toto je dôležité" už odradila množstvo ľudí od environmentalizmu a v skutočnosti vždy k sebe priťahuje iba podobne orientovaných fanatikov. Oddelene vnímajúca myseľ môže ostatné javy vnímať ako nepodstatné a nesúvisiace. Zjednotená myseľ si však všíma súvislosti a prepojenosť všetkého navzájom. Napríklad šírenie násilných ideológií v politike môže prerásť do domáceho násilia v rodinách. Naopak, uzdravenie ktorejkoľvek úrovne môže pomôcť uzdravenie všetkých ostatných úrovní. Príčinou boreliózy nemusí byť iba samotná infekcia nakazeným kliešťom. Môže súvisieť so zníženou imunitou, s explóziou populácie kliešťa kvôli zmenšovaniu plôch lesa, so zhoršovaním kondície lesa, s vyhubením predátorov kliešťov, atď.

Autor ďalej rozoberá prevládajúce názory na klimatickú krízu ako klimatický skepticizmus, techno-optimizmus, ortodoxia, spravodlivosť a katastrofizmus. Spoločným prvkom týchto názorových prúdov je zameranie na výsledky merania skleníkových plynov a globálnych teplôt a od seba sa odlišujú najmä mierou znepokojenia nad týmito údajmi. Príbeh oddelenosti vníma prírodu ako niečo vonkajšie, od čoho sme oddelení, a ako niečo mechanické, podobné obrovskému hodinovému strojčeku. Nové navrhované rámce vnímania považujú Zem za živý organizmus, ktorého miestne ekosystémy prispievajú k zdraviu, rovnováhe a odolnosti celku a v ktorom sú všetky živé bytosti vnímané ako naozaj živé, vedomé subjekty. Zdravá planéta vytvára priestor pre zdravie ľudstva a úlohou ľudstva je toto zdravie podporovať a prispievať k nemu svojimi darmi a činnosťou smerujúcou k rozkvetu a prospievaniu Zeme.

Hoci sa klimatické diskusie obykle zameriavajú na teplotu, voda a lesy zohrávajú v klimatickej rovnováhe zásadnú rolu. Vodná para je najdôležitejší skleníkový plyn a zodpovedá za väčšinu skleníkového efektu. Je však ťažké vodný cyklus zachytiť do modelov, keďže sa distribuuje nerovnomerne. Stromy viažu oveľa viac uhlíka, ako sa pôvodne myslelo. Okrem toho lesy zachytávajú a následne vyparujú vlhkosť, čím pozitívne ovplyvňujú premenu tepla. V lese je preto cez deň chladnejšie a v noci zas o niečo teplejšie. Odlesňovanie vedie k pôdnej erózii a znižuje kapacitu krajiny absorbovať vodu. Mokrade a rašeliniská ukladajú do pôdy viac uhlíka než akýkoľvek iný pozemský ekosystém. Nemalý význam majú aj neporušené pastviny obývané stádami bylinožravcov.

V šiestej kapitole autor poukazuje na riziká naratívu o globálnom otepľovaní. Spočiatku pomáhal legitimizovať opatrenia, o ktorých potrebe sa predtým environmentalisti márne pokúšali presvedčiť verejnosť. Východiská debaty sa však presunuli od lásky k prírode k strachu o prežitie, a tým sa celá diskusia presunula zo srdca do hlavy. To všetko sa deje v atmosfére narastajúceho pocitu u ľudí, že boli vedou a autoritami podvedení. Rizikom takéhoto naratívu je, že ak sa Zem začne ochladzovať, môže to byť pre ľudstvo impulz, aby sme s environmentálnou ochranou prestali. Ak je dôvodom pre ochranu lesa CO2, jeho zničenie môže byť ľahké vykompenzovať vysadením nového lesa. Takéto myslenie nás však zbavuje zodpovednosti. Nový les nie je kvalitatívne porovnateľný so starým lesom.

Regeneratívne hnutie predstavuje sadu techník pre viaceré oblasti ľudského konania. Najznámejším príkladom je regeneratívne poľnohospodárstvo. To stavia na ochrane povrchu pôdy mulčovaním, výsadbou trvaliek, podporou synergických vzťahov medzi rastlinami, obnovou vodného cyklu, rotačným pasením dobytka, ktorý napodobňuje život divokých stád. Autor sa zaoberá otázkami, či by bolo možné dosiahnuť, aby regeneratívne poľnohospodárstvo nahradilo súčasné priemyselné a či by dokázalo nakŕmiť väčšinu populácie.

Samostatnú kapitolu si zaslúžili aj ekonomika a peniaze. S tým súvisí aj čoraz viac spochybňovaná požiadavka nekonečného ekonomického rastu, zakomponovaná do jadra súčasného ekonomického systému. Limitované zdroje však nekonečný rast neumožňujú, čo si bude vyžadovať prepísanie pravdiel hry. Neustále pretváranie prírodného bohatstva na výrobky a služby, čiže takzvaný rozvoj, nás navyše odrezáva od skutočného bohatstva, ktorým je previazanosť vzťahov človeka k miestu, k ľuďom, k iným živým bytostiam. Ak chceme obnoviť túto previazanosť, žiada si to obnoviť stratené vzťahy, komunity a spojenie človeka s krajinou.

Záver je podrobnejšie venovaný otázke možnosti vnímania Zeme ako živej a vedomej bytosti. Pre členov prírodných kmeňov je to samozrejmá vec, myseľ moderného človeka má problém takúto predstavu prijať. Ekologická a sociálna kríza nás však dnes nútia pripustiť si, že povahe skutočnosti nemusíme rozumieť lepšie ako domorodci. Zmena nášho pohľadu na život by mohla priniesť zastavenie ničenia ekosystému. Zároveň by nám mohla priniesť nových spojencov: ak sa otvoríme službe životu na Zemi, sama Zem (ako samoorganizujúci sa ekosystém) nám bude pomáhať s touto obnovou.

Kniha je zaujímavá v tom, že prepája svet vedeckého poznania a klimatických faktov s idealisticko-vizionárskym pohľadom na to, ako by svet mohol vyzerať, ak by sme sa dokázali pozrieť na širšie súvislosti príbehu, ktorý utvára našu kultúru, naše každodenné konanie a rozhodnutia. Je tak užitočným protipólom ku mnohým klimatickým dystópiám, ktoré z tých istých faktov vyvodzujú beznádej a zbytočnosť akýchkoľvek pokusov o nápravu. Vyložiť si nohy na stôl a čakať na koniec sveta je pomerne ľahké a pohodlné. Zapaľovať v ľuďoch plamienok nádeje a prebúdzať v nich obrazy a predstavy hodné uskutočnenia - to už má väčší zmysel.

Vydavateľ: Inštitút Gaia, o. z.
Jazyk knihy: slovenský
Formát: 157 x 230 mm
Väzba: mäkká / brožovaná
Počet stran: 276
ISBN: 978-80-973281-1-5
Objednať: Inštitút Gaia, Martinus, MegaKnihy