Robert Zelník

Autor rzelnik

  • O potrebe prepájať sa

    O potrebe prepájať sa niečo viem. Keď sme sa pred 14 rokmi s rodinkou sťahovali z Bratislavy na Myjavské kopanice, cítili sme potrebu spoznať sa s ľuďmi, ktorí tam žijú a budú naši susedia. Dokonca ani nie len že pasívne pozisťovať, kto kde býva v okolí a zoznámiť sa, ale aktívne cielene vytvoriť susedské spoločenstvo s ľuďmi podobnej krvnej skupiny. Zámer sa podaril, spoločenstvo sa s ľahkosťou vytvorilo, pretože najmä čerství prisťahovalci riešia často podobné veci týkajúce sa stavby a prestavby domov, zabývania sa v novom priestore, kúrenia, zateplenia, ochrany pred hlodavcami. Spoločných tém bolo prirodzene veľa, bolo o čom a veci sa dali prirodzene a rýchlo do pohybu. Lenže so spoločnými zámermi prišli aj nejaké tie neúspechy a zlyhania, aj neschopnosť riešiť kolektívne konflikty a zranenia, a veselé spolubytie sa po približne sedemročí pomerne rýchlo rozpadlo. Zostali nejaké individuálne prepojenia a priateľstvá, ale po zdieľanej štruktúre a spoločných snoch a zámeroch nezostal ani mastný fľak. Dokonca sa z toho zlyhania stalo tabu – téma, o ktorej sa nehovorí a ktorá sa neotvára. A možno aj preto o tom píšem takto úplne verejne, aby som to tabu zámerne narušil.

    A takýto príbeh nie je ojedinelý. Opakuje sa to znova a znova, najmä v stredno-východnej časti Európy, ktorá kedysi patrila do sféry vplyvu ZSSR, a tento boľševický režim dlhé desaťročia krivil a ničil vzťah k spoločnému. Výsledkom je, že dnes to nevieme vytvárať spoločné štruktúry, podniky a občianske iniciatívy, bojíme sa toho a často to predčasne vzdávame.

    Niekde však bude treba začať. Viacerí totiž cítime, že sa s tým už treba pohnúť dopredu, že to nechceme nechať na samovývoj a samozánik.

    A tak sme začali.

    19. decembra 2022 sa v stupavskom Lesnom klube Jadierko uskutočnilo stretnutie s nosnou myšlienkou vytvorenia podhubia pre vznik a podporu spoločných zámerov. Stretnutie inicioval a viedol Robo Jankovich, ja som tak trochu sekundoval. Okrem príbehov o zaniknutých a rozpadnutých susedských komunitách zazneli aj skúsenosti s úspešným koncom, z ktorých je možné sa poučiť. Zo všetkého, čo včera zaznelo, sa mi javí ako podstatné najmä toto:

    • Časová os: Je dobré mať vymedzené nielen tematické zameranie stretnutia alebo pracovnej skupiny, ale aj časový rozvrh (príklady: budeme sa tomu venovať pol roka; urobíme na to šesť stretnutí, a potom to vyhodnotíme).
    • Rojenie: Niektoré spoločenstvá a aj firmy majú zavedený spôsob množenia svojich tvorivých skupín a tímov oddelením: ak počet členov pracovnej alebo podpornej skupiny narastie blízko kritickému množstvu, tak skupina už vopred rozmýšľa, ktorá časť osadenstva by sa mohla v budúcnosti oddeliť. Nová oddelená skupina si so sebou nesie „genetickú výbavu“ (osvedčené a overené postupy) pôvodnej skupiny, získava nezávislosť a časom si vyvinie alebo upraví vlastné postupy. Tým pádom žiadna nová skupina nezačína úplne od nuly a má preto väčší predpoklad prežitia.
    • Pravidelnosť: Pravidelné stretnutia sú prínosné, rytmus podporuje silu zámeru aj jeho uskutočnenia.

    Je našou úlohou objaviť a vyvinúť v sebe schopnosť vytvárať skupiny, ktoré budú dostatočne životaschopné na to, aby prežili svoje vlastné rozmnoženie. Ak sa toto podarí, o ďalší život tých najživotaschopnejších zámerov sa už postará evolúcia.

    Preberali sme aj úlohu internetových komunikačných a sociálnych sietí. Ukazuje sa, že sociálne médiá a aplikácie prevádzkované komerčnou entitou nedokážu v plnej miere slúžiť používateľovi, pretože sú riadené zhora a ich prvoradým účelom je generovať zisk svojmu majiteľovi. Tomu je podriadené všetko, aj funkčnosť a užitočnosť pre používateľa je prinajlepšom druhoradá. Nie je možné upraviť si ich na mieru. Nevedia sa prepájať s inými sieťami, fungujú ako izolované a do seba uzavreté ostrovy. Po tom, ako podnikateľ Elon Musk odkúpil sociálnu sieť Twitter a začal v nej robiť rozporuplné poriadky, sa veľkému nárastu záujmu teší federatívna sociálna sieť Mastodon postavená na otvorených štandardoch a na schopnosti komunikovať a prepájať sa aj s inými sieťami, nielen so sieťami rovnakého typu. Potvrdilo sa, že potrebujeme oveľa lepšie komunikačné nástroje než aké v súčasnosti máme k dispozícii. Možno je najvyšší čas začať také nástroje vytvárať.

  • Občianska spoločnosť a združovanie v dobe internetovej

    Zaznievajú hlasy z mnohých strán, že prevládajúce formy podnikania a združovania nezodpovedajú súčasným potrebám. Dnešné spoločnosti s ručením obmedzeným, akciové spoločnosti, občianske združenia sa vyvinuli v čase, keď sa spolupráca a združovanie ľudí odohrávali v náväznosti na konkrétne miesto a na viac-menej nemennú zostavu účastníkov. Registrácia spoločnosti v štátnych registroch a zaznamenávanie zmien v údajoch sú aj v 21. storočí stále drahé, pomalé a ťažkopádne. V minulosti to nepredstavovalo prekážku, pretože členstvo v najvyšších orgánoch spoločnosti či organizácii nepodliehalo častým zmenám a preskupeniam.

    Duch a tep doby je však dnes celkom iný, z veľkej miery kvôli internetu a možnostiam spolupráce na diaľku. Povaha dnešných organizácií a pracovných tímov je oveľa viac organická, dynamická, tekutá. Ľudia sústavne prichádzajú a odchádzajú, pôsobia vo viacerých zoskupeniach súbežne, sami si nastavujú, ako často a v akých objemoch chcú prispievať. Tradičné riadenie zhora nadol zlyháva, nedokáže reagovať na exponenciálne zrýchľujúce sa zmeny, je nahrádzané voľnejšími a prirodzenejšími formami spolupráce a koordinácie. Tieto zmeny si časom vyžiadajú aj iné podnikateľské a združovacie formy.

    Vždy je možné robiť si svoj obľúbený projekt len tak nadivoko, bez oficialít. Žiadne doklady, žiadna byrokracia. Fungoval som tak dlhé roky v mnohých zostavách a pracovných skupinkách. Má to však jedno zásadné obmedzenie: keď nemáte oficiálne zastrešenie, je veľmi ťažké získavať finančnú podporu. A keď nemáte finančnú podporu, je ťažké zapojiť do projektu ďalších ľudí. A keď okolo vášho projektu nevytvoríte dostatočne živú a vibrujúcu komunitu podporovateľov a spolupracovníkov, budete si musieť všetko robiť sami na kolene, a skôr či neskôr sa stanete úzkym hrdlom vášho projektu. A to nechcete.

    Takže čo vlastne robiť, ak si chcete zachovať slobodu a ľahkosť divokého podnikania a zároveň získať aspoň minimálnu nevyhnutnú úroveň profesionalizmu potrebnú na to, aby váš projekt mohol oficiálne interagovať s okolitým svetom?

    Open Collective je webová aplikácia, ktorá tvorí akési rozhranie medzi svetom distribuovanej spolupráce a svetom účtovníctva a faktúr. Umožňuje projektovým kolektívom organizovať verejné zbierky, mať transparentné účtovníctvo a zautomatizované generovanie výkazov. Kolektív sa môže pripojiť cez vlastnú neziskovú organizáciu, alebo sa môže nechať zastrešiť inou neziskovkou, ktorá na platforme poskytuje služby takzvaného fiškálneho hostingu, čo znamená organizačné a účtovné zastrešenie pre neorganizovaných aktivistov. Platformu využívajú mnohé úspešné neziskové a open source projekty. V čase písania tohto článku ešte neexistuje žiaden fiškálny hostiteľ pre Slovensko, ale už sa začínajú objavovať prvé kolektívy. Chcel by som tento nástroj viac sprístupniť slovenským používateľom. Začal som pracovať na preklade rozhrania. Uvítam pomoc. A chcel by som presvedčiť aspoň jednu neziskovú organizáciu na Slovensku, aby začala poskytovať služby fiškálneho hostingu.

    Viac info o Open Collective:

  • Mali by sme mať právo publikovať na sociálnych médiách?

    V ostatnom čase sa na internete čoraz viac objavujú petície a žiadosti za obnovenie možnosti publikovať na médiu tvorcovi obsahu, ktorému prevázkovateľ z nejakých dôvodov zrušil účet. Na tento jav už vznikol aj novotvar – deplatforming. Mnohí ľudia na to reagujú v komentároch a označujú to na novodobú cenzúru. Nechcem sa vôbec zaoberať otázkami, z akých dôvodov dominantné mediálne platformy rušia ľuďom účty a čo také zverejňovali, že za to dostali zákaz. Toto totiž vôbec nie sú podstatné otázky. Oveľa dôležitejšia je otázka, či vôbec máme právo a nárok na týchto platformách niečo zverejňovať. Facebook, Twitter, Youtube – to všetko sú súkromné médiá, podobne ako existujú súkromne prevádzkované televízne kanály alebo súkromne vydávané noviny. Tak ako neexistuje nárok na možnosť vystupovať v súkromnej televízii alebo mať o sebe článok v súkromne vydávanom časopise, nemali by sme očakávať ani to, že náš video-obsah bude zverejnený na Youtube či Facebooku. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že týmto médiám sa podarilo vydobyť si v mediálnom priestore významné postavenie. Súkromný prevádzkovateľ má plné právo náš obsah odmietnuť z akéhokoľvek dôvodu a nejedná sa v tomto prípade o cenzúru, pretože my stále máme možnosť osloviť ľubovoľné iné konkurenčné médium, aby nám poskytlo priestor, a ak sme pre nich zaujímaví, radi to urobia.

    Iná s tým súvisiaca otázka je, či by sme mali byť spokojní s tým, že významnú časť mediálneho priestoru ovláda jeden konkrétny prevádzkovateľ. Internet bol pôvodne zamýšľaný ako neutrálne a nikým nevlastnené médium a bolo by ku prospechu nás všetkých, ak by sme sa k tomuto nastaveniu vrátili. Hlavným médiom na zverejňovanie video-obsahu by nemala byť konkrétna platforma ako napríklad Youtube, ale web alebo internet ako taký, prípadne iná nikým nevlastnená technológia umožňujúca zverejňovať video-obsah všetkým bez rozdielu. Podobne je to so sociálnymi sieťami. Ak by mala existovať prevládajúca sociálna sieť, je našou zodpovednosťou dohliadať na to, aby v tejto oblasti neprevládol súkromný prevádzkovateľ, ale napríklad nejaká spoločná dohodnutá sada štandardov alebo verejnoprávna, vlastnícky neutrálna technológia, ktorá by umožňovala prevádzkovať sociálnu sieť komukoľvek bez rozdielu. To, že tieto oblasti ovládli korporátni prevádzkovatelia, možno označiť za nezdravý jav a istým spôsobom zlyhanie spoločenskej kontroly nad internetovým mediálnym priestorom.

    Ak dnes nastáva deplatformizácia, našou odpoveďou na ňu by nemali byť petície a ponížené doprosovanie sa prevádzkovateľom platformných monopolov. Ak máme pocit, že prevádzkovatelia konajú nesprávne, primeranou odpoveďou by malo byť hlasovanie nohami, teda odchod z takého média, prípadne jeho bojkot, a zverejňovanie na inom médiu, alebo ešte lepšie na vlastnej infraštruktúre.

    Prevádzkovanie vlastnej infraštruktúry na zverejňovanie videa môže byť pre jednotlivca problematické, pokiaľ sa o prenosovú kapacitu nepodelí s ďalšími účastníkmi dátového prenosu. Pre tieto účely by mohla byť zaujímavá napríklad dávno známa a osvedčená technológia bittorrent, ktorá distribuuje prenosovú kapacitu medzi pôvodným poskytovateľom a všetkými jeho divákmi. Ďalšou nadstavbou nad bittorrentom je webtorrent, čo je technológia na vkladanie torrentového videa na bežnú webovú stránku. Inými slovami, torrent video je možné sledovať v bežnom browseri ako súčasť obsahu na webe, náklady na dátový prenos sú rovnomerne rozložené a nemusí ich v plnej miere znášať poskytovateľ obsahu. Istou prekážkou by mohlo byť sledovanie videa v mobilných zariadeniach, v ktorých je používanie webu menej praktické a ľudia inklinujú skôr k používaniu natívnych aplikácií. Jednoducho povedané – v mobile máme aplikáciu pre Youtube, ale nemáme v ňom aplikáciu pre sledovanie torrentového videa. Na to, aby viac ľudí malo dôvod inštalovať si aplikáciu pre torrent video, bude treba najprv viac video-obsahu publikovať aj cez bittorrent. Ešte predtým je potrebné dosiahnuť, aby sa technológia bittorrent zbavila nálepky nástroja pre šírenie pirátskeho obsahu, ktorá jej v minulosti prischla. Bittorrent je v skutočnosti neutrálna technológia, ktorá sa používa na distribuované šírenie dát, a je v rukách používateľov, či ju budú používať na nelegálny alebo na legálny obsah.

    Druhou možnosťou je zverejnenie tradičnou cestou, znášanie prenosových nákladov a zbieranie poplatkov na úhradu týchto nákladov.

    O neutrálnych alternatívach k platformným monopolom v oblasti sociálnych médií som sa už rozpísal v staršom článku: Platformné monopoly a distribuovaný internet. Iba doplním, že do rodiny decentralizovaných a distribuovaných sociálnych médií pribudla nová technológia od tvorcov Beaker Browsera s názvom CTZN.

    Pre neutrálnu prevádzku už existuje viacero decentralizovaných a distribuovaných riešení. Väčšina z nich však nedokáže ponúknuť používateľskú prívetivosť a vzhľadovú uhladenosť korporátnych platforiem, a preto nedokážu osloviť kritickú masu používateľov. Idealistické projekty pre podporu internetovej neutrality sú väčšinou poháňané iba dobrovoľníckymi príspevkami, zatiaľčo korporátne platformy sú často poháňané silným kapitálovým zázemím. Ide o výrazne nerovný zápas. Ak však chceme vyrovnať hracie pole a vrátiť internetu pôvodnú neutralitu a rovnosť príležitostí, nezostáva nám iné ako niečo pre to urobiť. Napríklad podporiť tvorcov neutrálnych technológií, oboznamovať sa s týmito technológiami, využívať ich všade, kde je to len trochu možné.

  • Klíma: nový príbeh

    Charles Eisenstein je americký verejný rečník a spisovateľ. Jeho práce sa venujú témam ako dejiny ľudskej civilizácie, ekonomika, duchovnosť, ekologické hnutie, anti-konzumerizmus, vzájomná prepojenosť všetkého, vplyv mýtov a príbehov na kultúru. Prvý krát som sa s ním stretol vďaka do slovenčiny preloženej eseji Korunovácia, ktorá je podľa mňa dobrou vstupnou bránou do Eisensteinovho myšlienkového sveta.

    Pomerne nedávno som dočítal knihu Klíma – nový príbeh. Zasiahla ma v mnohom. Ústredná myšlienka, ktorú som si z knihy odniesol, je, že ak chceme transformovať vzťah ľudí k Matke Zemi, je potrebné zmeniť dôvody, pre ktoré sa dnes snažíme chrániť životné prostredie a zvrátiť klimatickú zmenu. Nemali by sme to robiť (iba) z vypočítavej snahy zachrániť si holý život. Účelné a vypočítavé dôvody pre naše správanie sú práve to, čo nás priviedlo do dnešného stavu. Eisenstein vyzýva k návratu vnímania posvätnosti všetkého života a k vnímaniu Zeme ako živého organizmu. Nielen preto, lebo zlé správanie sa nám samým vypomsťuje, ale najmä preto, že Zem jednoducho stojí za to, aby sme ju chránili a milovali.

    V úvode sa autor odhaľuje, čo všetko je v pozadí spôsobu myslenia, ktorý sprevádza súčasné obdobie ľudskej kultúry. Vysvetľuje, prečo nie je možné vyriešiť problémy dnešného sveta tým, že zaútočíme na predstaviteľov moci. Mocenskú štruktúru nie je možné poraziť v jej vlastnej hre. Nie je možné vyburcovať Dobrých ľudí k tomu, aby povstali a porazili Zlých ľudí.

    Bojové nastavenie mysle vedie iba k prehlbovaniu krízy a po roku 1945 stráca opodstatnenie. Navyše, po dvojnásobnom použití atómovej bomby je takmer všetkým jasné, že touto cestou sa už nechceme uberať. Novým smerom v myslení je vedomie spolubytia a vzájomnej prepojenosti: čo robíme iným, robíme aj sebe.

    V druhej kapitole autor upozorňuje na nebezpečenstvo takzvaného klimatického fundamentalizmu, ktorý kladie potrebu znížiť emisie skleníkových plynov na prvé miesto v prioritách celej spoločnosti a všetko ostatné považuje za druhoradé. Takýto spôsob myslenia prirovnáva k náboženskému fanatizmu, v ktorom je všetko podriadené predmetu konkrétnej viery, alebo k ekonomickému pragmatizmu, v ktorom nezáleží na ničom inom, len na peňažnom zisku. Jednostranná rétorika typu „iba toto je dôležité“ už odradila množstvo ľudí od environmentalizmu a v skutočnosti vždy k sebe priťahuje iba podobne orientovaných fanatikov. Oddelene vnímajúca myseľ môže ostatné javy vnímať ako nepodstatné a nesúvisiace. Zjednotená myseľ si však všíma súvislosti a prepojenosť všetkého navzájom. Napríklad šírenie násilných ideológií v politike môže prerásť do domáceho násilia v rodinách. Naopak, uzdravenie ktorejkoľvek úrovne môže pomôcť uzdravenie všetkých ostatných úrovní. Príčinou boreliózy nemusí byť iba samotná infekcia nakazeným kliešťom. Môže súvisieť so zníženou imunitou, s explóziou populácie kliešťa kvôli zmenšovaniu plôch lesa, so zhoršovaním kondície lesa, s vyhubením predátorov kliešťov, atď.

    Autor ďalej rozoberá prevládajúce názory na klimatickú krízu ako klimatický skepticizmus, techno-optimizmus, ortodoxia, spravodlivosť a katastrofizmus. Spoločným prvkom týchto názorových prúdov je zameranie na výsledky merania skleníkových plynov a globálnych teplôt a od seba sa odlišujú najmä mierou znepokojenia nad týmito údajmi. Príbeh oddelenosti vníma prírodu ako niečo vonkajšie, od čoho sme oddelení, a ako niečo mechanické, podobné obrovskému hodinovému strojčeku. Nové navrhované rámce vnímania považujú Zem za živý organizmus, ktorého miestne ekosystémy prispievajú k zdraviu, rovnováhe a odolnosti celku a v ktorom sú všetky živé bytosti vnímané ako naozaj živé, vedomé subjekty. Zdravá planéta vytvára priestor pre zdravie ľudstva a úlohou ľudstva je toto zdravie podporovať a prispievať k nemu svojimi darmi a činnosťou smerujúcou k rozkvetu a prospievaniu Zeme.

    Hoci sa klimatické diskusie obykle zameriavajú na teplotu, voda a lesy zohrávajú v klimatickej rovnováhe zásadnú rolu. Vodná para je najdôležitejší skleníkový plyn a zodpovedá za väčšinu skleníkového efektu. Je však ťažké vodný cyklus zachytiť do modelov, keďže sa distribuuje nerovnomerne. Stromy viažu oveľa viac uhlíka, ako sa pôvodne myslelo. Okrem toho lesy zachytávajú a následne vyparujú vlhkosť, čím pozitívne ovplyvňujú premenu tepla. V lese je preto cez deň chladnejšie a v noci zas o niečo teplejšie. Odlesňovanie vedie k pôdnej erózii a znižuje kapacitu krajiny absorbovať vodu. Mokrade a rašeliniská ukladajú do pôdy viac uhlíka než akýkoľvek iný pozemský ekosystém. Nemalý význam majú aj neporušené pastviny obývané stádami bylinožravcov.

    V šiestej kapitole autor poukazuje na riziká naratívu o globálnom otepľovaní. Spočiatku pomáhal legitimizovať opatrenia, o ktorých potrebe sa predtým environmentalisti márne pokúšali presvedčiť verejnosť. Východiská debaty sa však presunuli od lásky k prírode k strachu o prežitie, a tým sa celá diskusia presunula zo srdca do hlavy. To všetko sa deje v atmosfére narastajúceho pocitu u ľudí, že boli vedou a autoritami podvedení. Rizikom takéhoto naratívu je, že ak sa Zem začne ochladzovať, môže to byť pre ľudstvo impulz, aby sme s environmentálnou ochranou prestali. Ak je dôvodom pre ochranu lesa CO2, jeho zničenie môže byť ľahké vykompenzovať vysadením nového lesa. Takéto myslenie nás však zbavuje zodpovednosti. Nový les nie je kvalitatívne porovnateľný so starým lesom.

    Regeneratívne hnutie predstavuje sadu techník pre viaceré oblasti ľudského konania. Najznámejším príkladom je regeneratívne poľnohospodárstvo. To stavia na ochrane povrchu pôdy mulčovaním, výsadbou trvaliek, podporou synergických vzťahov medzi rastlinami, obnovou vodného cyklu, rotačným pasením dobytka, ktorý napodobňuje život divokých stád. Autor sa zaoberá otázkami, či by bolo možné dosiahnuť, aby regeneratívne poľnohospodárstvo nahradilo súčasné priemyselné a či by dokázalo nakŕmiť väčšinu populácie.

    Samostatnú kapitolu si zaslúžili aj ekonomika a peniaze. S tým súvisí aj čoraz viac spochybňovaná požiadavka nekonečného ekonomického rastu, zakomponovaná do jadra súčasného ekonomického systému. Limitované zdroje však nekonečný rast neumožňujú, čo si bude vyžadovať prepísanie pravdiel hry. Neustále pretváranie prírodného bohatstva na výrobky a služby, čiže takzvaný rozvoj, nás navyše odrezáva od skutočného bohatstva, ktorým je previazanosť vzťahov človeka k miestu, k ľuďom, k iným živým bytostiam. Ak chceme obnoviť túto previazanosť, žiada si to obnoviť stratené vzťahy, komunity a spojenie človeka s krajinou.

    Záver je podrobnejšie venovaný otázke možnosti vnímania Zeme ako živej a vedomej bytosti. Pre členov prírodných kmeňov je to samozrejmá vec, myseľ moderného človeka má problém takúto predstavu prijať. Ekologická a sociálna kríza nás však dnes nútia pripustiť si, že povahe skutočnosti nemusíme rozumieť lepšie ako domorodci. Zmena nášho pohľadu na život by mohla priniesť zastavenie ničenia ekosystému. Zároveň by nám mohla priniesť nových spojencov: ak sa otvoríme službe životu na Zemi, sama Zem (ako samoorganizujúci sa ekosystém) nám bude pomáhať s touto obnovou.

    Kniha je zaujímavá v tom, že prepája svet vedeckého poznania a klimatických faktov s idealisticko-vizionárskym pohľadom na to, ako by svet mohol vyzerať, ak by sme sa dokázali pozrieť na širšie súvislosti príbehu, ktorý utvára našu kultúru, naše každodenné konanie a rozhodnutia. Je tak užitočným protipólom ku mnohým klimatickým dystópiám, ktoré z tých istých faktov vyvodzujú beznádej a zbytočnosť akýchkoľvek pokusov o nápravu. Vyložiť si nohy na stôl a čakať na koniec sveta je pomerne ľahké a pohodlné. Zapaľovať v ľuďoch plamienok nádeje a prebúdzať v nich obrazy a predstavy hodné uskutočnenia – to už má väčší zmysel.

    Vydavateľ: Inštitút Gaia, o. z.
    Jazyk knihy: slovenský
    Formát: 157 x 230 mm
    Väzba: mäkká / brožovaná
    Počet stran: 276
    ISBN: 978-80-973281-1-5
    Objednať: Inštitút Gaia, Martinus, MegaKnihy

  • Naša budúcnosť je lokálna

    Helena Norberg-Hodge sa v česko-slovenskom priestore výraznejšie zapísala knihou Ancient Futures (v českom preklade Dávné budoucnosti). V knihe popisuje vlastné pozorovanie premeny himalájskej krajiny Ladak z tradičnej, sebestačnej spoločnosti po jej otvorení sa modernej západnej spotrebnej kultúre, so všetkými pozitívami aj negatívami, ktoré táto premena priniesla. Jej aktuálna kniha Naša budúcnosť je lokálna (pôvodne Local is our Future) je pozitívnou víziou sveta, ktorej ústrednou myšlienkou je prinavrátenie ľudského rozmeru do ekonomiky, čo by prinieslo skrátenie vzdialeností medzi výrobcom a spotrebiteľom, rovnomernejšie zapojenie ľudí do hospodárskych vzťahov, vyriešenie veľkej časti negatívnych ekologických dopadov globalizácie a znovuoživenie miestnych komunít.

    Kniha začína apelom, že budúcnosť sveta je v rukách obyčajných ľudí. Politickí a ekonomickí lídri nejavia záujem viesť svoje krajiny smerom k diverzifikovaným lokálnym systémom a slepo nás tlačia do údajne jediného možného modelu globálneho trhu riadeného najväčšími korporáciami. Autorka odkrýva mnohé proklamované mýty, ktoré sa spájajú s cestou moderného rozvoja a s predstavou života pred ním. Pokračuje kritikou súčasného modelu globalizácie pod taktovkou veľkých hráčov a poukazuje na cenu, ktorú za tento vývoj platíme: rastúca nezamestnanosť, zhoršovanie zdravia a životného prostredia, psychologický tlak na dosahovanie úspechu, polarizácia mužsko-ženských rolí, stúpajúce depresie, rozpad vzťahov, nárast extrémizmu.

    Cesta lokálnosti je alternatívnym scenárom vývoja, ktorý prináša zvýšenie stability a rozmanitosti. Ekonomická decentralizácia by umožnila spoločenstvám, regiónom a štátom prevziať kontrolu nad svojimi záležitosťami. Lokálnosť neznamená, že zakážeme ľuďom z chladnejších pásiem jesť pomaranče. Lokálnosť znamená, že lokálne vyprodukované potraviny nebudú musieť precestovať pol sveta, aby skončili na zahraničných trhoch, vymenené za rovnaké množstvo rovnakých potravín dovezených taktiež z veľkej diaľky, ako sa to často deje dnes. Neznamená to zakazovať dopravu na dlhé vzdialenosti a dovoz. Znamená to optimalizovať presun tovarov tak, aby nedochádzalo k zbytočnému transportu, ktorý často nezmyselne plytvá vzácnymi zdrojmi a neprináša zvýšenie kvality života.

    Zmenu je možné uskutočniť na viacerých úrovniach. Občianska úroveň – nazývaná zmena zdola nahor, by mala ísť ruka v ruke s politickou zmenou zhora nadol. To umožní zmeniť politický systém, ktorý v súčasnosti propaguje a zvýhodňuje všetko veľké a globálne. Namiesto deregulácie globálneho trhu by štáty mohli podpísať vzájomné zmluvy o uprednostňovaní lokálnych a národných hodpodárskych vzťahov a záujmov. Hlavným cieľom trhu nemusí byť zvyšovanie zisku a HDP, ale predaj prebytkov a získanie tovarov a služieb, ktoré nie je možné získať z lokálnych zdrojov.

    Inšpiratívny príkladmi môžu byť občianske projekty komunitných a družstevných bánk a úverových družstiev, ktoré umožňujú ľuďom investovanie do lokálneho spoločenstva; lokálne meny, ktoré zabezpečujú miestny kolobeh peňazí a podporu malých lokálnych poskytovateľov tovarov a služieb; lokálne potraviny, ktoré poskytujú živobytie malým hospodárom a farmárom, umožňujú spotrebu čerstvých potravín z blízkeho okolia, zvyšujú potravinovú bezpečnosť, sebestačnosť a rozmanitosť. Lokalizácia výroby by zároveň mohla priniesť pocit zmysluplnejšej a viac napĺňajúcej práce. Skončilo by sa ochudobňovanie a vykorisťovanie krajín globálneho Juhu.

    Kniha je neveľká do rozsahu, ale obsahuje komplexný súhrn informácií o aktuálnom stave sveta a globálnej ekonomiky podaný vo forme prístupnej pre bežného čitateľa. Je možné ju poňať ako pozvánku pre zapojenie sa do medzinárodného hnutia lokalizačných iniciatív, ktorého súčasťou je aj autorkou založená organizácia Local Futures.

    • Nakladateľ: Alter Nativa o.z.
    • Jazyk knihy: slovenský
    • Formát: 165 x 230 mm
    • Väzba: brožovaná
    • Hmotnosť: 332g
    • Počet strán: 164
    • ISBN: 978-80-99951-02-1
    • EAN: 9788099951021
    • Objednať

  • IndieWeb – prepojme sa bezprostredne

    V počiatočných rokoch rozšírenia internetu prevládala romantická predstava, že teraz už budú všetky poznatky a vedomosti voľne šíriteľné a voľne dostupné všetkým. A spočiatku vývoj naozaj išiel týmto smerom. Prvé webové stránky si používatelia vyrábali sami na kolene, učiac sa za pochodu. Lenže zverejňovanie obsahu na vlastnú päsť postupne ustúpilo v prospech predpripravených pohodlných a prívetivých nástrojov. Za každým predpripraveným nástrojom bol spočiatku neraz iba jednotlivec alebo malá skupinka ľudí s dobrým nápadom. Neskôr založili súkromnú spoločnosť a začali priberať ďalších ľudí na spoluprácu. Rastúca spoločnosť potom ďalej vyvíjala udržiavala prostredie pre veľké množstvo používateľov a umožnila im pohodlnú tvorbu a prepojenie s ďalšími používateľmi. Niektorí poskytovatelia nástrojov boli úspešnejší ako iní a postupne ovládli celé odvetvie a stali sa hráčmi s významným až prevládajúcim postavením. Menší súperi časom ustúpili, vzdali sa alebo boli pohltení väčšími hráčmi, až napokon zostalo iba veľmi malé množstvo veľmi silných hráčov. To je vývojový úsek, v ktorom sa nachádzame práve teraz. Ovládnutie odvetvia malým množstvom veľkých hráčov a hromadné používanie ich služieb má svoje úskalia. Dochádza k sledovaniu používateľov v nebývalom rozsahu a k zneužívaniu ich údajov na manipulatívne obchodné či politické účely. Prístup k obsahu pre používateľa už nie je priamy, ale je precedený algoritmami, ktoré potichu a nečitateľne pracujú v pozadí v prospech prevádzkovateľa a jeho spojencov. Internet sa mení z bláznivej planéty plnej rozmanitých foriem života na šedivú monokultúru podobnú nekonečným repkovým poliam. Toto nie je ten internet, aký sme chceli mať.

    IndieWeb je zaujímavý pokus o nápravu tohto stavu. Spája výhody sociálnych médií – možnosť prepájať sa s inými používateľmi, zdieľať, hodnotiť a pripomienkovať ich obsah, s výhodami nezávislých webov – s tvorivou slobodou a s neobmedzenými možnosťami prerábania a vylepšovania. Tvorcovia šíria myšlienku, že je dobré, ak je každý používateľ zvrchovaným vlastníkom a vládcom svojej výkladnej skrine v kyberpriestore. Už nie je potrebné uväzňovať svoju internetovú totožnosť v sociálnych sietiach prevádzkovaných veľkými hráčmi. Samotný world-wide-web je veľkou, úžasnou a rozmanitou sociálnou sieťou. Prvotným zdrojom informácií o vás môže byť vaša vlastná webová stránka. Sociálne médiá sa môžu stať druhotnými šíriteľmi obsahu z vášho webu, ak si to tak želáte. K tomu slúži sada otvorených protokolov, ale aj služieb tretích strán, ktoré za vás automaticky rozhodia nový obsah z vášho webu na sociálne médiá, zozbierajú zmienky o vás na iných weboch a upozornia vás na ne.

    Návrat k nezávislému webu môže priniesť ďalšie výhody, ktoré si teraz neuvedomujeme. Technológie výrazne pokročili a dnes sú jednotlivcovi prístupné možnosti, o ktorých sa nám v prvej ére nezávislého webu (teda v rokoch deväťdesiatych až nultých) ani len nesnívalo. Spojenie technologických možností so všeobecne prístupnou vzájomnou prepojenosťou a previazanosťou môže priniesť nielen nebývalé tempo vývoja, ale aj opätovné smerovanie k tomu, čo používatelia naozaj potrebujú. Jedným z kľúčových princípov IndieWebu je: vytvárajte to, čo potrebujete. Vytvárajte si nástroje, šablóny atď. v prvom rade pre seba, nie pre všetkých vašich priateľov a už vôbec nie pre „každého“. Ak vytvárate dizajn pre hypotetického masového používateľa, takí v skutočnosti nemusia existovať. Ak vytvárate v prvom rade pre seba, máte istotu, že vy už existujete. Vytvorte niečo, čo uspokojuje vaše potreby a čo je prístupné aj pre ostatných. S využitím nástroja POSSE (zverejňujte u seba, syndikujte/zdieľajte inde) vy získate okamžitý prínos a zároveň ostávate v prepojení s priateľmi, bez toho, aby ste museli niekoho presviedčať. Ak sa neskôr aj ďalší pripoja do IndieWebu, prinesie to prospech všetkým zúčastneným.

    Čo k tomu potrebujeme:

    1. Vlastnú doménu
    2. Vlastné webovú prezentáciu alebo jej zárodok
    3. Vôľu tvoriť, prerábať a experimentovať

    Pripravená je sada postupov pre zosieťovanie vášho na kolene vyrobeného webu, ale aj sada hotových zásuvných modulov pre obľúbené redakčné systémy ako je WordPress, Drupal, TYPO3 a pod. Všetky jednotlivé súčiastky IndieWebu sú voliteľné. Môžete si z nich povyberať to, čo sa vám hodí, prípadne prispieť vlastnými nápadmi a riešeniami. Viac informácií o tom, ako začať, nájdete tu: https://indieweb.org/Getting_Started

  • Beaker Browser – návrat ku koreňom

    Pamätníci internetových rokov deväťdesiatych s obľubou spomínajú na bzukot vytáčaného pripojenia, na Netscape Navigator, IRC, na webový magazín InZine či e-mailovú konferenciu SME-L. Najmä však na závan čerstvého vzduchu a nových príležitostí na neprebádanom a neosídlenom území kyberpriestoru. Nechcem rozdúchavať internetovú nostalgiu, ale po štvrťstoročí možno príde vhod ohliadnuť sa za tým, čo nám nové časy priniesli a čo vzali. Aj preto, aby sme si pripomenuli, kam sme sa dostali a kam sa môžeme posunúť ďalej.

    Internetový pravek a súčasnosť

    V deväťdesiatych rokoch sa kyberpriestor tvoril, objavoval a osídľoval. Dnes je pohyb v kyberpriestore našou každodennou samozrejmou rutinou. Prevláda konzumentský prístup, pasívne používanie, nevedomé rolovanie obrazovky v snahe dodať mozgu nové podnety pri každom náznaku pocitu nudy. Amatérmi tvorené osobné webstránky a blogy a nadšenie z objavovania nových možností postupne vystriedala a prevalcovala márnivá vrava na sociálnych sietiach, zámerné aj nevedomé dezinformácie, banálne pseudo-informácie a klebety. Internetové služby zadarmo a ich financovanie reklamou v kombinácii s personifikovaným sledovaním spotrebiteľského správania postupne vyústili do špehovacieho kapitalizmu. Typický používateľ internetových služieb už nie je spolutvorca kyberpriestoru, ale konzument a dobrovoľná obeť záujmov najväčších hráčov. Používateľ kliká, roluje a lajkuje. Prevádzkovateľovi internetovej služby tým poskytuje svoj čoraz presnejší osobnostný profil. Prevádzkovatelia tieto profily predávajú na trhu komukoľvek, kto zaplatí viac, a počítajú zisky. Nákupca dát potom zostaví obchodnú ponuku šitú na mieru konkrétnemu človeku (s využitím veľmi presných informácií o jeho návykoch, preferenciách a tajných túžbach). Taká ponuka sa nedá odmietnuť. Kruh sa týmto uzatvára a kolieska spotrebnej mašinérie sa točia na plné obrátky.

    Je načase pripomenúť si, že internet bol pôvodne zamýšľaný ako vlastnícky neutrálna, decentralizovaná a nezničiteľná informačno-komunikačná sieť, ktorá mala (a stále má) potenciál zlepšiť výmenu poznatkov a vedomostí, prehĺbiť spoluprácu medzi ľuďmi na lokálnej aj na globálnej úrovni, posunúť ľudstvo na novú úroveň poznania a bytia. A možno by bolo vhodné vrátiť sa k tomuto pôvodnému zámeru. K tomu nám môžu dopomôcť decentralizované a distribuované internetové technológie.

    Beaker Browser

    Beaker Browser nie je len ďalší zobrazovač webových stránok. Je to vstupná brána do sveta distribuovaného internetu, ktorá v jednej aplikácii kombinuje browser, editor kódu, správcu súborov, terminál, webový server a sociálnu sieť. Zámerom je sprístupniť tvorbu webových stránok a aplikácií bežnému používateľovi, odstrániť vstupné bariéry a urobiť túto činnosť príjemnou, jednoduchou a zábavnou. A nielen to. Zabudovanie sociálneho profilu priamo do browsera umožňuje používať jeden používateľský profil v ľubovoľnom množstve na sebe nezávislých aplikácií bez potreby všade sa osobitne registrovať. Tvorcovia Beaker Browsera vsadili na všeobecne známe technológie ako HTML, CSS a JavaScript, ku ktorým pridali novú vrstvu – protokol na distribuovaný prenos dát Hypercore, o ktorom si povieme viac neskôr. Vytvorené webové stránky a aplikácie je možné sprístupňovať iným návštevníkom priamo z vášho browsera, ktorý je zároveň aj serverom. Každý používateľ je zvrchovaným vlastníkom a poskytovateľom svojich vlastných dát. Webové aplikácie sa nevykonávajú „tam niekde“ v cloude, ale priamo v počítači používateľa. Toto sú veľmi dôležité vlastnosti distribuovaných systémov, ktoré chránia prostredie pred vznikom platformných monopolov. A my si teraz ukážeme praktické použitie Beaker Browsera na príklade, v ktorom si vytvoríme a následne upravíme jednoduchú osobnú prezentáciu.

    Registrácia a vytvorenie profilu

    Po nainštalovaní vás browser vyzve, aby ste si vytvorili sociálny profil. Požadované je zobrazované meno, voliteľné údaje sú stručný popis a profilová fotografia. Nie je potrebné nastavovať prístupové heslo, keďže údaje sa ukladajú na našom počítači a iba tu k nim máme prístup.

    Vytvorenie profilu

    Po vložení základných údajov sa vygeneruje jednoduchá webová stránka s profilovou fotografiou, menom a popisom a browser zobrazí privítaciu úvodnú stránku. Všetky údaje sú dodatočne upraviteľné.

    Úvodná obrazovka browsera

    Váš profil môžete zverejniť v registri používateľov Beaker Browsera, ktorý je prístupný na adrese userlist.beakerbrowser.com.

    Uloženie a úprava dát

    Hypercore protokol umožňuje vytvárať ucelené úložiská súborov, ktoré sa nazývajú Hyperdrive. Tieto úložiská zabezpečujú prístup k aplikačným súborom aj ukladanie používateľských dát. Môžeme si ich predstaviť ako zložku v súborovom systéme, ktorá má svoju vlastnú URL adresu. Náš čerstvo vytvorený sociálny profil je prvým takýmto hyperdrive úložiskom. Všetky úložiská, ktoré sme sami vytvorili, môžeme aj upravovať. Pri záložke s otvoreným profilom je možné vyvolať úpravu súborov pravým tlačidlom na myši > Edit Source, alebo v hornom menu Developer > Toggle Editor. Ak ste doma v HTML a CSS, smelo do toho – ušite si osobný profil na mieru.

    Úprava kódu webstránky

    Úložiská vlastnené inými používateľmi nie je možné priamo upravovať, ale je možné vytvoriť bočnú vetvu (fork), na ktorom môžeme vykonať úpravy a následne ich poslať autorovi, ktorý môže zvážiť zlúčenie úprav s pôvodným kódom. Podobne je možné vytvoriť aj nezávislú kópiu úložiska.

    Zverejnenie profilu

    Je to jednoduché. Každé hyperdrive úložisko je sprístupnené tým, že niekomu pošleme jeho URL adresu. Hyperdrive adresa vyzerá asi takto:

    hyper://f998df9a610c544cb5614b4f9a63e2c61c5bd03549ab4b3ceaae8483a99a5c1f/

    Stačí ju skopírovať z adresného políčka a poslať v správe. V okamžiku vytvorenia je hyperdrive prístupný iba z počítača, v ktorom bol vytvorený, a iba dovtedy, kým počítač nevypnete. Každý ďalší návštevník, ktorý si zobrazí tento hyperdrive, však dočasne poskytuje jeho obsah ďalším návštevníkom. Je možné aktivovať aj dlhodobé poskytovanie úložísk vytvorených inými ľuďmi.

    Hosting webstránky

    Trvalú prístupnosť úložiska je možné zabezpečiť dostatočne veľkou reťazou záložných poskytovateľov, pokiaľ sa jedná o klasické počítače, ktoré sa zapínajú a vypínajú podľa potreby, alebo aspoň jedným trvale zapnutým počítačom, čo môže byť napríklad domáci server.

    Záver

    Distribuovaný web je ešte len v zárodku a prvé použiteľné aplikácie ešte len vznikajú. Je v našich rukách, či sa táto technológia rozšíri a prinesie nové možnosti využitia. Potenciál vidím v rozvoji lokálnych nízkonákladových webových služieb pre potreby susedských komunít a neformálnych iniciatív. Distribuované sociálne siete môžu postupne nahradiť tie dnešné centralizované, ktorých rozsah a variabilita využitia a funkčnosti je do značnej miery obmedzená práve ich centralizovaným a uzavretým vývojom a prevádzkou. Veľkou výhodou Beaker Browsera je, že stavia na už známych a osvedčených technológiách, takže jeho osvojenie si vývojármi aplikácií môže mať rýchly priebeh.

    Dôležité odkazy

  • Platformné monopoly a distribuovaný internet

    Už pred mnohými rokmi sme viacerí snívali o sociálnej sieti, ktorá by vedela robiť užitočnejšie veci ako len šírenie klebiet, vtipných videí a fotografií vašich priateľov na dovolenke. Keď sa na to spätne pozerám, je dobre, že tá sieť, o ktorej sme vtedy snívali, doposiaľ nevznikla. Neexistovalo totiž vhodné prostredie, v ktorom by taká sieť mohla vzniknúť. Až s odstupom času zisťujeme, čo bolo zlé na doterajšom vývoji.

    Spôsob budovania internetových platforiem z čias dot-com bubliny bol ukážkovo kapitalistický a podobal sa na priemyselnú ekonomiku: veľké množstvo jednotlivcov a spoločností prišlo s rôznymi internetovými službami a tie medzi sebou súťažili o pozornosť používateľov. Najatraktívnejšie služby priťahovali najväčší počet používateľov a títo používatelia na nich trávili najviac času. Všetok obsah vytvorený používateľmi spravovala, ovládala a vlastnila prevádzkovateľská spoločnosť. Vysoká popularita niektorých konkrétnych služieb umožnila prevádzkovateľovi točiť veľké peniaze a spôsobila ich postupnú premenu na organizácie gigantických rozmerov. Niektoré tieto továrne na internetové služby časom ovládli celú oblasť trhu a stali sa z nich monopoly. Tie si teraz môžu diktovať podmienky, lebo na nich nikto nemá a pre nových hráčov je veľmi ťažké vstúpiť na tento obsadený segment trhu. Nevýhody monopolov sú všeobecne známe z teoretickej ekonómie aj z praktického života. Ak rozumiete angličtine, veľmi dobre a zrozumiteľne to vysvetľuje podnikateľka Kat Chrysostom v TEDx prednáške Breaking the Monopolies of Facebook, Google, and Amazon. Ak ste skôr narodení, pravdepodobne si pamätáte na obdobie vedúcej úlohy jednej politickej strany, takže viete, o čom hovorím. Prostredie internetových služieb sa principiálne ničím nelíši od iných odvetví. Ak má niekto monopol na pravdu, je zle. A je úplne jedno, či je ten monopol zaslúžený vlastným úsilím a úspechom na trhu, alebo je vynútený štátnou korupciou. Monopol nemusí inovovať, nemusí s nikým súťažiť, nemusí ponúkať kvalitu a udržiavať nízke ceny, je totiž príliš veľký na zlyhanie.

    Ak by ste dnes chceli vybudovať novú sociálnu sieť a použili by ste pri tom tradičný priemyselno-továrenský prístup, nech by ste boli akokoľvek inovatívni, s veľkou pravdepodobnosťou by ste neuspeli. Nepodarilo by sa vám presvedčiť dostatočné množstvo používateľov, aby prekonali počiatočnú bariéru a zaregistrovali sa na vašej novej úžasnej sociálnej sieti. Napriek tomu, že tam na nich čaká skvelá a priateľsky naladená dvadsaťčlenná partička vašich známych a rodinných príslušníkov, ktorých už ste prinútili vašu službu používať.

    Prvou reakciou na vznik týchto monopolov bolo vytváranie decentralizovaných sociálnych a komunikačných sietí. Decentralizovaná štruktúra znamená, že ak sa vám nepáči jeden poskytovateľ určitej služby, rozviažete s ním vzťah a prejdete k inému poskytovateľovi, ale stále používate tú istú službu. Namiesto jednej služby jediného poskytovateľa existujú viaceré menšie služby viacerých poskytovateľov, medzi ktorými si môžete vyberať. Ak máte dostatočné IT-zručnosti, môžete si dokonca sprevádzkovať vlastný server s obľúbenou protestnou sociálnou sieťou alebo s diskusnou platformou pre váš tím. Toto vlastne nie je nová vec, lebo decentralizované komunikátory tu boli už pred vznikom internetových monopolov. E-mail, IRC, word-wide-web, nakoniec aj samotný internet ako taký mal od začiatku decentralizovanú povahu a tak bol aj zamýšľaný. Aj telefónna sieť tak funguje – môžete prejsť k inému operátorovi a stále máte možnosť dovolať sa na všetky telefónne čísla doma aj v zahraničí, bez ohľadu na to, u ktorého operátora je registrované telefónne číslo, na ktoré voláte. Tomu sa učene hovorí interoperabilita. Interoperabilita je výhodná pre spotrebiteľov, pretože môžu meniť poskytovateľov. A v konečnom dôsledku je výhodná aj pre poskytovateľov, lebo väčší sieťový efekt zvyšuje atraktivitu služby ako celku.

    Lenže roztrúsené, nedovyvinuté, kapitálovo poddimenzované, nadšencami prevádzkované decentralizované internetové služby nedokážu konkurovať platformným monopolom, pretože nepomer síl je obrovský. Majú to ešte o to ťažšie, že jednotlivé decentralizované platformy bojujú o pozornosť ešte aj medzi sebou. Ak by spojili sily a vytvorili by si nejaký spoločný zjednocujúci prvok, šance na výhru by sa im zvýšili. To ale zatiaľ neurobili.

    V kruhoch internetových inovátorov sa šíri myšlienka, že by bolo dobré, keby existoval jeden používateľský profil, ktorý by bolo možné použiť pre viaceré internetové služby. To je ten spoločný zjednocujúci prvok, ktorý by používateľom ušetril kopu práce. Lebo teraz je to tak, že každá nová služba obnáša novú registráciu: zas a znova zadávať tie isté údaje, pamätať si heslo, no proste otrava a vstupná bariéra ako hrom. Čiastočne to riešia registrácie a prihlásenia cez obľúbené už používané služby. Ale len čiastočne. Lepšie by bolo, keby sme používateľské údaje nemuseli ukladať niekam na server tretej strany, ale by sme ich vlastnili a spravovali my sami ako používatelia, a sami by sme rozhodovali, komu naše dáta poskytneme a komu nie. To by zároveň odbúralo spomínanú vstupnú bariéru.

    Distribuovaná štruktúra ide ešte ďalej ako decentralizovaná štruktúra. Nie sú žiadne centrály, ku ktorým by bolo treba sa pripájať. Aplikácie v našich počítačoch a mobiloch komunikujú medzi sebou napriamo. Nie sú potrební prostredníci. Každý používateľ je zvrchovaným vlastníkom a poskytovateľom svojich vlastných dát.

    Som presvedčený, že nová, užitočná sociálna sieť nevznikne tak, že príde jeden konkrétny tvorca s jedným konkrétnym skvelým nápadom a prevalcuje všetko, čo tu bolo doteraz. Vývoj je už inde, dnešnou konkurenčnou výhodou je otvorenosť a interoperabilita. Teda presne to, čo platformné monopoly neponúkajú. Ak by sa podarilo vytvoriť vlastnícky neutrálne prostredie, v ktorom by bolo možné budovať celý ekosystém rozmanitých služieb od rôznych dodávateľov, a ak by sa podarilo odstrániť vstupnú bariéru, prvý predpoklad šance na víťazstvo je splnený. Ďalší vývoj by už bol evolučný: vznikali by rôzne služby rôznej kvality a s rôznym účelom. Užitočné by sa presadili a nežiadané by sa postupne strácali z pozornosti a zanikali by. Objavili by sa nové možnosti využitia: zistili by sme, že internetová sociálna sieť má oveľa širšie a zaujímavejšie možnosti využitia, než aké poznáme dnes. Môže slúžiť na spájanie ľudí so spoločnými záujmami, na budovanie lokálnej ekonomiky, na podporu umelcov, ktorí niečo pekné vytvárajú, na organizovanie susedských stretnutí, na spoločný postup pri riešení klimatickej krízy, a tak ďalej. Možnosti sú nekonečné, ak sa neuspokojíme s jediným dodávateľom a s jedinou predstavou, ako majú veci fungovať, a otvoríme sa aj iným možnostiam.

    Upozorňujem, že to má aj svoje úskalia, ktoré nemusia každému vyhovovať. Distribuované internetové služby sú z podstaty ťažko cenzurovateľné a môžu ponúkať obsah, ktorý sa vám nemusí páčiť. Tvorcovia distribuovaných aplikácií vymýšľajú rôzne dômyselné opatrenia, ako odstraňovať nevhodné príspevky v prostredí, kde nie je možné uplatniť autoritatívny zásah zhora. Väčšinou sa jedná o rôzne zásluhovo-demokratické formy moderovania pokročilejšími a osvedčenými používateľmi. Toto všetko je ešte vo vývoji, dnes ešte nemožno očakávať dokonalú harmóniu medzi slobodou prejavu a ochranou pred nevyhovujúcim obsahom.

    Na záver uvediem zopár príkladov distribuovaných internetových aplikácií, ktoré je možné vyskúšať už teraz:

    • Open Bazaar – distribuované trhovisko, ktoré využíva medziplanetárny súborový systém na ukladanie dát a kryptomeny ako výmenný prostriedok.
    • Aether – distribuovaná diskusná platforma (zatiaľ iba v angličtine, ale podpora ďalších jazykov je v príprave).
    • LBRY – distribuovaná platforma pre zverejňovanie videí a iného multimediálneho obsahu. Tvorcovia aj používatelia sú za využívanie platformy odmeňovaní kryptomenou.
    • Beaker Browser – internetový browser s podporou protokolu pre distribuovaný internet s názvom Dat. Umožňuje vytvárať a priamo v browseri sprístupňovať webové stránky. Umožňuje vytvárať webové aplikácie, ktoré na svoju prevádzku nevyžadujú server. Očakávaná verzia 0.9 bude mať zabudovanú vlastnú distribuovanú sociálnu sieť.

  • Informačný pretlak a ako sa s ním vysporiadať

    Valí sa toho na nás čoraz viac. Zaujímavé články, videá, podcasty… Ak ste na internete viac ako týždeň, pravdepodobne už máte vlastnú sadu informačných zdrojov, ktoré sledujete, pretože vás zaujímajú. Možno si denne ručne preklikáte obľúbené denníky a magazíny v záložkách vášho browsera, možno sledujete upozornenia alebo e-mailové newslettery vašich obľúbených informačných zdrojov. A možno nerobíte nič z toho a výber necháte na Facebook alebo Youtube, ktoré vám samé ponúknu, čo by vás mohlo zaujímať.

    Robím na sebe taký pokus: v priebehu ostatných mesiacov som postupne prestal sledovať newsfeed na Facebooku. Chcem zistiť, či to zlepší alebo zhorší moju informovanosť a spojenie s inými ľuďmi. Zaujíma ma, v akej miere sú filtrovacie algoritmy účinnejšie ako môj vlastný ručný výber sledovaných zdrojov. A tiež, v akej miere je možné týmto algoritmom uniknúť. A tak som po rokoch oprášil starú dobrú RSS čítačku (s podobným pocitom, ako keď človek vyhrabe z povaly premietačku alebo magnetofón), ručne som si popridával obľúbené blogy a vždy keď mám nutkanie ísť na Facebook, otvorím si čítačku. Vždy je tam niečo nové. Výber zdrojov je stabilný a osvedčený, takže prekvapenia nemožno čakať, ale priebežne je možné ten výber dopĺňať o nové zdroje a vyhadzovať nepotrebné.

    Pre úplnosť dodávam, že zatiaľ som zo svojho zorného poľa neodstránil filtrovacie algoritmy Google, ktoré sa do mojej pozornosti tlačia viacerými cestami. Ale aj k tomu raz dôjde.

    Má to jeden zvláštny, nečakaný jav: priatelia a známi mi vo zvýšenej miere začali posielať osobné tipy na nové zaujímavé články a videá. Pravdepodobne v dobrej viere podľa logiky „keď to zaujalo mňa, bude to zaujímať aj teba“, alebo možno preto, aby mi niečo neušlo. Nemám samozrejme šancu všetko si to pozrieť a prečítať, ale všetky tipy ukladám do poradovníka a keď mám na to čas, priebežne ich spracovávam. Len tak pre zaujímavosť, na porovnanie, či mi priatelia a známi vedia dobre vyberať, čo ma zaujíma.

    Nemám žiadnu objektívnu metódu na posúdenie relevancie, takže to, čo tu napíšem, je len subjektívna dojmológia.

    Ak by som mal zoradiť zdroje informácií podľa toho, v akej miere ich výber zodpovedá môjmu vkusu a výberu, zoradil by som to takto:

    1. Vlastný výber zdrojov. Vyhovuje mi statická povaha výberu: do pozornosti sa mi nevnucuje nič okrem toho, čo som si sám vybral. Sledujem teda iba toľko informácií, koľko moja pozornosť unesie. Nevýhodou je, že pri tomto spôsobe sledovania sa nedozviete o nových, pre vás zaujímavých zdrojoch, pokiaľ sa o nich nezmieni už sledovaný zdroj.
    2. Filtrovací algoritmus Google. Toto by som dal v tesnom závese za vlastným výberom. Google je v tomto smere menej nápadný ako Facebook, pretože nemá jeden dominantný kanál, ale má viac rôznych kanálov, cez ktoré môže prenikať do pozornosti. A viac kanálov znamená zároveň aj viac možných spôsobov sledovania. A áno, aj Youtube je Google. Aj Android vo vašom telefóne.
    3. Filtrovací algoritmus Facebooku. Toto nie je v tesnom závese za Google, skôr veľmi dlho nič a až potom tretie miesto. Návyk na používanie Facebooku je u jeho používateľov veľmi silný, väčšina z nich si pravdepodobne nevie predstaviť, že by ho mohla prestať denne navštevovať. Ale je to len jeden informačný kanál zameraný tak všeobecne, až vlastne nedokáže ponúkať nič iné, len divácky atraktívnu, permanentnú, mierne šokujúcu, mierne bulvárnu všehochuť. Asi ako keď si otvoríte najčítanejšie denníky alebo najsledovanejšie televízie. Z hľadiska osobných preferencií a relevancie žiadna veľká výhra.
    4. Výber priateľov a známych. Odporúčania blízkych priateľov sú oveľa lepšie ako odporúčania vzdialenejších známych so slabou väzbou. Ale aj tak by som ich celkovo dal až na štvrté miesto. Najväčším obmedzením výberu od priateľov a známych je to, že vôbec nedokážu odhadnúť, kedy túžite po väčšom množstve podnetov a kedy ste už zahltení.

    Z vyššie uvedeného pseudo-prieskumu mi vyplýva nasledovné: Ak máte nutkanie posúvať iným ľuďom v osobných správach odkazy na zaujímavé videá alebo články, prosím nerobte to. Obzvlášť nie vtedy, ak s tou osobou nemáte naozaj veľmi blízky vzťah. Žijeme v informačnom pretlaku. Ľudia, ktorým viete poslať správu, majú prístup na internet. Podsúvať im nevyžiadané informácie je ako ponúkať obéznemu krémeše. Nikomu to nepomôže a často to aj uškodí. Všadeprítomným korporátnym filtrovacím algoritmom nemáte šancu konkurovať. Radšej sa tých ľudí opýtajte, ako sa majú a ako sa cítia. Bude to oveľa osobnejšie, prirodzenejšie a dozviete sa o nich viac. Navyše, časté bombardovanie nevyžiadanými novinkami môže druhá strana časom vyhodnotiť ako spam, čo môže narušiť vaše vzťahy.

    Ak už máte potrebu šíriť do sveta posolstvo, myslím si, že lepšou cestou je tvoriť vlastný autentický obsah. Píšte, blogujte, točte videá a podcasty. Vašich priateľov a známych budú vaše myšlienky a postrehy zaujímať oveľa viac ako myšlienky a postrehy cudzích ľudí, ktoré si môžu vygúgliť aj sami. Dovoľte vašim priateľom a známym, aby si sami určili, aký objem informácií je pre nich únosný. Dovoľte im, aby sa sami rozhodli, či váš zdroj chcú sledovať alebo nie. Prejavíte im tým rešpekt, znížite ich informačnú zahltenosť a nepriamo podporíte všeobecnú duševnú pohodu v spoločnosti. A možno aj svetový mier.

  • Zmeňme svet – začnime od seba

    Ak čítate tieto riadky, pravdepodobne ste sa už zbavili predstavy, že problémy dnešného sveta vyriešia politici, mecenáši, partička geniálnych vedátorov, skrátka niekto iný. Niekto iný pravdepodobne vyrieši nejaké iné problémy, ale nie to, čo tlačí a páli práve vás. Vy ste ten najpovolanejší človek na vyriešenie úloh a výziev, ktoré vnímate ako dôležité. Dosť však bolo úvodných motivačných kecov, pozrime sa na prekážky a možnosti, ako začať a ako neprestať.

    Čo vlastne začať robiť?

    Začínajúcemu svetomeničovi často víri v hlave milión nápadov a nevie, do čoho sa skôr pustiť. Preskakuje od jedného nápadu k druhému ako motýľ, ktorý prelieta z kvetu na kvet. Chcelo by to nejaký filter alebo usmernenie. Zlá správa: neviem o žiadnom nástroji, ktorý by zoradil hromadu nápadov od najlepších po najhoršie. Dobrá správa: na tom vôbec nezáleží. Buďte subjektívni a riešte to, čo najviac páli práve vás. Pravdepodobne to isté páli aj niekoho iného a vy tomu človeku môžete ponúknuť vaše riešenie. Nemusí to vyjsť na prvý pokus, ale každý ďalší pokus dopadne trochu lepšie – vďaka tréningu a zlepšovaniu kondície. Vybrať sa nesprávnym smerom je lepšie ako vôbec nevykročiť.

    Ako získať čas?

    Všetci máme k dispozícii na každý deň presne 24 hodín. Iste, sú veľké rozdiely v tom, koľko z toho času môžeme venovať našim nápadom a sebarealizáciám. Základný prídel hodín na jeden deň je však rovnaký pre všetkých. Voľný čas dokonca funguje tak trochu naopak, než by sme očakávali. Kto má veľa voľného času, vie celé dni preflákať, a kto ho má málo, ráta každú minútu a vie s tým časom naložiť lepšie ako ten flákač.

    Vonkajšie okolnosti budú mať vždy tendenciu vyplniť prázdne miesta v dennom rozvrhu. Nenechajme sa tým oklamať a predbehnime ich v plánovaní dňa.

    Ako získať potrebné schopnosti?

    Preč sú časy celoživotného zamestnania v jednej organizácii a na jednej pozícii. Našťastie. Je výhodou mať väčší rozhľad. Dobré je vedieť všetko o niečom, ale zároveň niečo o všetkom. Nikdy v dejinách nemal bežný človek taký prístup k informáciám ako dnes. To obnáša aj skutočnosť, že informácie majú veľmi rozdielnu kvalitu a treba si vedieť vybrať. Informácie však ešte neznamenajú schopnosti. Tie si treba vypracovať povestnými desaťtisíc hodinami.

    Ako získať zdroje?

    „Aj by som začal(a), ale potrebujem na to XY peňazí a tie nemám.“ – tak znie okrídlená veta mnohých ľudí, ktorí by aj čosi urobili, len keby sa svet krútil trochu inak. Peniaze nie sú v tomto svete rozmiestnené rovnomerne, to je pravda. Ale nebudeme sa tým zaoberať, pretože nám to nijak nepomôže. Proaktívny prístup znamená urobiť maximum pre to, aby peniazom alebo iným zdrojom bolo umožnené pritiecť práve k nám. To znamená vykričať do sveta zámer, požiadať blízkych ľudí o podporu a ďalšie šírenie, ale najmä podniknúť konkrétne kroky, ktoré tých podporovateľov presvedčia, že nejdú niekomu financovať vzdušné zámky a vidiny, ale konkrétny zámer, ktorý stojí za to podporiť a ktorý sa vďaka usilovnému uskutočňovateľovi už-už zhmotňuje, len mu v tom treba trochu maličko pomôcť.

    Nie je to len tak

    Všetko chce tréning a odhodlanie, ale každá cesta sa začína prvým krokom. Uskutočňovanie vlastných zámerov a snov je beh na dlhú trať a vyžaduje si mnohé neobvyklé schopnosti ako stanovenie cieľa, zmenu návykov, zvyšovanie výkonnosti, schopnosť spolupracovať s inými ľuďmi. O tom si povieme niekedy nabudúce.

Older Posts